Spolupráca v znamení funkčného dizajnu
Na akom základe sa zrodila spolupráca medzi študentkou architektúry a značkou ZIVA?
Lucia: Značku ZIVA som prvýkrát objavila vo facebookovej skupine, zameranej na podporu remeselnej činnosti na Slovensku. Veľmi mi imponovalo, že na svoje remeslo nehľadí iba reproduktívne, ale posúva ho za hranicu doterajšieho vnímania. Janku som oslovila krátko po tom, ako mi na univerzite pridelili semestrálnu tému - taburetka. Od začiatku som tušila, že úplet spod krosien inovatívnej mladej ženy môže byť veľkou pridanou hodnotou nielen v rámci odkazu na našu históriu, ale aj dôrazu na lokálnosť, či kvality materiálu. Janka túto výzvu s vášňou prijala a tak sa začala naša spolupráca.
Jana: Odmalička mám rada interiérový dizajn, ucelené a hlavne originálne a nekomerčné veci v živote, také, ktoré sú dlhodobo funkčné. Architektúra vyjadruje charakter aj osobnosť človeka. Preto, keď ma Lucia oslovila, ani na chvíľku som nezaváhala. Vedela som, že má v sebe nové myšlienky, vedomosti, s ktorými dokáže pracovať tak, že z detailov stavia celok - ako dom. Ja som študovala úplne iný smer a k technickým vedomostiam som sa nemala ako dostať. Mala som však časť jej skladačky – tkaný poťah – čím chcela, myslím, urobiť produkt atraktívnejším, originálnejším a pre užívateľa hodnotnejším. Existuje mnoho taburetiek či stoličiek, ale ani jedna z nich nemá originálny, ručne tkaný poťah od zivadesign.
Spoločne vznikol projekt prototypu modulárneho nábytku – taburetky, stola a regálu v jednom. Čo bolo inšpiráciou práve pre vznik nábytku, ktorý nie je statický a môže meniť nielen svoj tvar, ale i funkciu?
Lucia: Vzhľadom k tomu, že sa korporátny svet neustále rozrastá, zamerali sme sa práve na tieto priestory. Vnímali sme možnosť obohatiť dané prostredie o praktické a zároveň príjemné elementy. Najväčšou inšpiráciou nám boli návštevy coworkingových miestností, kde sa človek priam potkýnal o rôzne rozmiestnený, no v tom momente nevyužitý sedací nábytok. Postupne vznikol modulárny prvok podobný legu, ktorý ponúka rôzne využitia.
Janka, do akej miery mala Lucka voľnú ruku, a do akej miery si zasahovala so vývoja prototypu modulárneho nábytku ty?
Jana: Na začiatku sme si dohodli stretnutie, na ktorom som predostrela, aké sú moje možnosti a čo dokážem v danom termíne vyrobiť. Luciu som vypočula, navrhla a pripravila pre ňu vzorky. Ona mala jasnú predstavu – buď by to mal byť recyklovaný materiál jeans alebo dynamická žltá farba, plná energie, ktorá pôsobí proti únave, farba príbuzná repkovému poľu. Nakoniec sa rozhodla rázne pre žltú. Tento materiál, tkaný z bavlny, však nemá veľmi vysokú oderuvzdornosť, preto už dnes viem, že v budúcnosti by som navrhla tkaný poťah na modulárny taburet radšej z prírodného konope alebo prírodného sivého ľanu. Naviac je stálofarebný. Vlákna môžu byť rôzne hrubé, a preto tkaním môže vznikať rôzna štruktúra a vzory. A to, že sa poťah tká ručne, je neprehliadnuteľné a vzácne. Modul taburetov som neskôr predstavila majiteľovi výrobnej spoločnosti na recykláciu oblečenia v Senici, porozprávala som mu o možnostiach, ako taburet uviesť do života, ktoré komponenty nahradiť... Pre zaujímavosť - taburety prezentujeme pomocou modelov, vyrobených na 3D tlačiarni.
Akú dôležitosť v profesii architekta – dizajnéra, zastupujú otázky ekológie, udržateľných materiálov a zároveň funkčnosti interiérových doplnkov?
Lucia: Nenahraditeľnú. Praktický každý jeden projekt, na ktorom som doteraz pracovala, rešpektoval spomenuté princípy. Celosvetovo uznávaný dizajnér Dieter Rams spísal desať princípov dobrého dizajnu, medzi ktoré zahrnul ako šetrnosť k životnému prostrediu, tak aj dizajn, ktorý napomáha užitočnosti produktov. Teší ma možnosť spolupráce so značkou, ktorá má rovnaké zásady.
Čo by mohlo takéto vybočenie smerom k návrhom dizajnu v interiéri priniesť značke ZIVA do budúcnosti?
Jana: Želám si, aby sa z prototypu stal raz reálny produkt pre coworkingové priestory, shoproomy, modulárne domy, knižnice... Aby si získal pozornosť architektov. Lucka vie už teraz o nových možnostiach, o vylepšeniach z technického a konštrukčného hľadiska taburetu, ja som sa medzitým naučila navrhovať a vyrábať tkané výrobky z rôznych vlákien tak, aby mal tkaný poťah vysokú užívateľskú hodnotu a zároveň mal, ako sa hovorí, „dušu a energiu“. Viem si predstaviť i pridanú, sociálnu hodnotu tohto produktu – poťah by tkali ľudia, ktorí si dlhodobo nevedia nájsť prácu, čo by ich bavila...
Spracovanie reportáže: Gabriela Weissová